E. A. POE
HAVRAN
Bola polnoc – čas zlý, krutý – a ja slabý pochudnutý
Študoval som staré spisy v hrubých zväzkoch zviazané.
Sadal na mňa opar driemot, odo dvier však zaznel klepot,
tichý klepot z nočných temnôt, tajuplné ťukanie.
„Nejaký hosť,“ snažil som sa vysvetliť to ťukanie,
„iba hosť, a nič viac nie.
December bol, viem to presne – noci chmúrne, bezútešné
z kozubu šli tiene duchov, vznášali sa po stene
vyčkával som rannú zoru, v kinách utápal som chorú
dušu, ktorá na Lenoru – na jej kroky stratené,
na jej vzácne, drahé kroky v rajských výškach stratené –
myslela, na iné nie.
Tajomný šum šarlátových záclon ma však obral o dych,
srdce bilo ako nikdy, úzkostne a zdesene.
„To nič nie je, iba ktosi zaklopal mi vprostred noci
na dvere,“ – tak vravel som si, tíšiac svoje vzrušenie
„Niekto klope vprostred noci, načo toľké vzrušenie!
Nejaký hosť – iné nie.
Pozbieral som odhodlanie – čo sa má stať, nech sa stane!
„Pán či dáma, úctivo vás prosím o prepáčenie,“
prevravel som, „ale iste zdriemol som a klepali ste
až tak jemne, že len hmliste počul som to, vzdialene.“
Otvoril som – za dverami boli hviezdy vzdialené,
vôkol tma, a iné nie.
Dlho som sa do tmy díval, v sluchách burácal mi príval
prapodivných pochýb, predstáv – stál som ako v polosne.
Nepríjemné ticho bolo všade, všade naokolo.
„Lenora?“ – len moje sólo ponad prázdnu polnoc znie.
„Lenora!“ – to od skál echo ponad prázdnu polnoc znie.
Iba to, a iné nie.
Vrátil som sa. Čoraz prudší oheň horel v mojej duši.
Zrazu – čo to? Ako keď dážď v hustých dávkach dopadne.
„ už viem, sluch ma sotva klame – je to na obločnom ráme.
A tak sa ta podívame – nie je to nič záhadné.
Už sa srdce utíš, iste nie je to nič záhadné.
Je to vietor, iné nie.
Otvoril som prudko oblok, a len čo som cúvol o krok,
starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vľavo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene,
k bielej Palladinej buste nad dverami pri stene,
sadol si, a iné nie.
Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť,
Správala sa veľmi vážne, dôstojne a honosne.
Vravím: „Hoci rozčuchraný, no ste bez bázne a hany,
pochmúrny a starodávny ako v tajuplnom sne.
Prezraďte mi, veličenstvo, ako vaše meno znie!“
Havran kráka: „Veru nie.“
Prekvapený počúval som operenca s ľudským hlasom,
hoci slová odpovede boli hmlisté, nepresné.
Kto však mal to potešenie pozerať sa na stvorenie,
čo na buste usadené hľadí nadol noblesne,
z Palladinej bielej busty hľadí nadol noblesne,
a má meno „Veru nie?“
Na belostnom alabastri chmúrne sedí, zrakom jastrí,
zdá sa, že má myšlienky len do dvoch sloviek vtelené,
neprehovorí nič iné, ani pierkom nepokynie.
Zamrmlal som: „Nepochybne zmizneš ako stratené
nádeje a blízki ľudia, všetko drahé, stratené.“
On však na to: „Veru nie.“
Zmätený tým, ako jeho škrekot zaťal do živého,
vravel som si: „Celkom iste nezmôže sa na iné.“
Tie dve slová má z úst pána, čo ho zrejme bez prestania
stíhala vždy ďalšia rana, až kým len to jediné
vravel zvečera i zrána, len to trpké, jediné
srdcervúce: „Veru nie.“
Ubolenú predstavivosť ešte tešila tá bytosť.
Postavil som mäkké kreslo k dverám pred to stvorenie,
a vhĺbený do vankúšov pustil som sa čoraz prudšou
búrkou, čo mi znela dušou , dumať, čo to zlovestné
vycivené hnusné zviera mieni, keď tak zlovestne
opakuje: „Veru nie.“
Sedel som tam zadumaný, držiac jazyk za zubami,
do hrude mi z očí tvora prenikali plamene.
Moja hlava zľahka klesla nazad k operadlu kresla,
na hodváb, kde lampy kreslia tiene ladne stlmené,
ona však, ach, hodváb kresla, tiene ladne stlmené
neuzrie viac, veru nie.
A v tej chvíli zdalo sa mi, že vzduch vonia kadidlami
A nad perzským kobercom tón anjelského spevu znie.
Vravím si: „Boh pomôže ti, jeho anjel k tebe letí,
tíško siahne do pamäti, tvoja myseľ zabudne,
o stratenej Lenore ti nepovie viac, zabudne.“
„Prorok,“ vravím, „tvoj hlas desí! – hovor však, nech ktokoľvek si,
nech ťa za mnou zoslal diabol, či len lejak, ktorý tne,
mne, čo znášam nezlomene toto strašné osamenie
v dome, kde ma mučia tiene – prezraď teraz úprimne,
či raz nájdem pokoj duše? Prosím ťa, vrav úprimne!
„Prorok,“ vravím, „tvoj hlas desí! – pokračuj, nech ktokoľvek si!
Pre boha, čo obidvaja ctíme v hviezdnej výšine,
prezraď duši, ktorú mučia smútky, či raz do náručia
v raji, v ktorom harfy zvučia, Lenoru si privinie,
či Lenoru vznosnú, vzácnu opäť k sebe privinie.“
„Démon, ktorý dušu trýzni, buď už ticho, čuš a zmizni,
choď ta, kde sa búria besy a kde chmúrny vietor znie!
Hovoríš len bohapustú lož, tak zmizni, nevytrús tu
ani pierko, opusť bustu, strať sa rýchlo, nečujne!
Vyber zobák z môjho srdca, strať sa rýchlo, nečujne!“
Ako usadil sa vtedy, stále sedí, stále sedí
nad dverami čierny havran diabolsky a ukrutne.
V jeho vážnom, zamračenom zraku sídli temný démon,
obrys premietnutý tieňom na koberci mohutnie,
dušu privalil mi tieň, čo na koberci mohutnie,
nevzchopí sa, veru nie.
(1845)
THE RAVEN
Once upon a midnight dreary, while I pondered weak and weary,
Over many a quaint and curious volume of forgotten lore,
While I nodded, nearly napping, suddenly there came a tapping,
As of some one gently rapping, rapping at my chamber door.
"'Tis some visitor," I muttered, "tapping at my chamber door --
Only this, and nothing more."
Ah, distinctly I remember it was in the bleak December,
And each separate dying ember wrought its ghost upon the floor.
Eagerly I wished the morrow; -- vainly I had sought to borrow
From my books surcease of sorrow -- sorrow for the lost Lenore --
For the rare and radiant maiden whom the angels named Lenore --
Nameless here for evermore.
And the silken sad uncertain rustling of each purple curtain
Thrilled me -- filled me with fantastic terrors never felt before;
So that now, to still the beating of my heart, I stood repeating
"'Tis some visitor entreating entrance at my chamber door --
Some late visitor entreating entrance at my chamber door; --
This it is, and nothing more,"
Presently my soul grew stronger; hesitating then no longer,
"Sir," said I, "or Madam, truly your forgiveness I implore;
But the fact is I was napping, and so gently you came rapping,
And so faintly you came tapping, tapping at my chamber door,
That I scarce was sure I heard you" -- here I opened wide the door; --
Darkness there, and nothing more.
Deep into that darkness peering, long I stood there wondering, fearing,
Doubting, dreaming dreams no mortal ever dared to dream to dream before;
But the silence was unbroken, and the stillness gave no token,
And the only word there spoken was the whispered word, "Lenore!"
This I whispered, and an echo murmured back the word "Lenore!"
Merely this and nothing more.
Back into the chamber turning, all my soul within me burning,
Soon again I heard a tapping somewhat louder than before.
"Surely," said I, "surely that is something at my window lattice;
Let me see then, what thereat is, and this mystery explore --
Let my heart be still a moment and this mystery explore; --
'Tis the wind and nothing more!"
Open here I flung the shutter, when, with many a flirt and flutter,
In there stepped a stately raven of the saintly days of yore.
Not the least obeisance made he; not a minute stopped or stayed he;
But, with mien of lord or lady, perched above my chamber door --
Perched upon a bust of Pallas just above my chamber door --
Perched, and sat, and nothing more.
Then this ebony bird beguiling my sad fancy into smiling,
By the grave and stern decorum of the countenance it wore,
"Though thy crest be shorn and shaven, thou," I said, "art sure no craven.
Ghastly grim and ancient raven wandering from the Nightly shore --
Tell me what thy lordly name is on the Night's Plutonian shore!"
Quoth the raven, "Nevermore."
Much I marvelled this ungainly fowl to hear discourse so plainly,
Though its answer little meaning -- little relevancy bore;
For we cannot help agreeing that no living human being
Ever yet was blessed with seeing bird above his chamber door --
Bird or beast above the sculptured bust above his chamber door,
With such name as "Nevermore."
But the raven, sitting lonely on that placid bust, spoke only
That one word, as if his soul in that one word he did outpour.
Nothing further then he uttered -- not a feather then he fluttered --
Till I scarcely more than muttered "Other friends have flown before --
On the morrow will he leave me, as my hopes have flown before."
Then the bird said, "Nevermore."
Startled at the stillness broken by reply so aptly spoken,
"Doubtless," said I, "what it utters is its only stock and store,
Caught from some unhappy master whom unmerciful Disaster
Followed fast and followed faster till his songs one burden bore --
Till the dirges of his Hope that melancholy burden bore
Of 'Never-nevermore.'"
But the Raven still beguiling all my sad soul into smiling,
Straight I wheeled a cushioned seat in front of bird and bust and door;
Then, upon the velvet sinking, I betook myself to linking
Fancy unto fancy, thinking what this ominous bird of yore --
What this grim, ungainly, ghastly, gaunt, and ominous bird of yore
Meant in croaking "Nevermore."
Thus I sat engaged in guessing, but no syllable expressing
To the fowl whose fiery eyes now burned into my bosom's core;
This and more I sat divining, with my head at ease reclining
On the cushion's velvet violet lining that the lamp-light gloated o'er,
But whose velvet violet lining with the lamp-light gloating o'er,
She shall press, ah, nevermore!
Then, methought, the air grew denser, perfumed from an unseen censer
Swung by seraphim whose footfalls tinkled on the tufted floor.
"Wretch," I cried, "thy God hath lent thee - by these angels he has sent thee
Respite - respite and nepenthe from thy memories of Lenore!
Quaff, oh quaff this kind nepenthe, and forget this lost Lenore!"
"Prophet!" said I, "thing of evil! -- prophet still, if bird or devil! --
Whether Tempter sent, or whether tempest tossed thee here ashore,
Desolate yet all undaunted, on this desert land enchanted --
On this home by Horror haunted -- tell me truly, I implore --
Is there -- is there balm in Gilead? -- tell me -- tell me, I implore!"
"Prophet!' said I, "thing of evil! -- prophet still, if bird or devil!
By that Heaven that bends above us -- by that God we both adore --
Tell this soul with sorrow laden if, within the distant Aidenn,
It shall clasp a sainted maiden whom the angels named Lenore --
Clasp a rare and radiant maiden, whom the angels named Lenore?"
"Be that word our sign of parting, bird or fiend!" I shrieked upstarting --
"Get thee back into the tempest and the Night's Plutonian shore!
Leave no black plume as a token of that lie thy soul hath spoken!
Leave my loneliness unbroken! -- quit the bust above my door!
Take thy beak from out my heart, and take thy form from off my door!"
And the raven, never flitting, still is sitting, still is sitting
On the pallid bust of Pallas just above my chamber door;
And his eyes have all the seeming of a demon's that is dreaming,
And the lamp-light o'er him streaming throws his shadow on the floor;
And my soul from out that shadow that lies floating on the floor
Shall be lifted -- nevermore.
-- Edgar Allan Poe
Jeho obraznost nevynikala silou. Podle výměru wordsworthovského a coleridgeovského nebyla imaginací, nýbrž jen fantazií. Přirovnáme-li jeho verše k básním hlavních představitelů romantické poezie anglické, Williama Blakea, Williama Wordsworthe, S. T. Coleridge. P. B.Shelleyho nebo Johna Keatse, poznáváme rázem, jak jsou proti nim chudé metaforami, které by nám zjevy tělesné ozářili z nové strany a pojmy odtažité ztělesnili nebo oživili netušeným způsobem. Této vlastnosti svých básní Poe si byl vědom, jak napověděl poznámkou o „první“ metafoře, jíž použil až ve 101. verši svého Havrana. Zato jeho lyrika i próza oplývají prvky fantastickými: narážkami na zjevení nebeská nebo záhrobní, popisem bytostí, krajin a ...
slovencina